Ján H. Blicha

Ako človek vyšiel z dedinského prostredia Zemplína predvojnových rokov, neľahkého, láskavého, zvláštneho a osudového domova. Neľahké, lebo to boli vojnové roky. Láskavé, lebo bol obklopený mamou, bratom a sestrami. Zvláštne, lebo vlastného otca nikdy nepoznal. Osudové, lebo pri obnove vojnou zničeného domu sa prvý krát stretol s profesiou architekta. Študoval v období, ktoré bolo tvorivo aj ľudsky výnimočné a obohacujúce. Formovanie osobnosťami, ako boli architekti a urbanisti Vladimír Karfík, Emanuel Hruška, Ján Svetlík či Jan Emil Koula bolo v jeho živote kľúčové. Obdivoval aj svetových architektov toho obdobia, Le Corbusier, Frank L. Wright, Oscar Niemayer, Alvar Aalto, či mnohí ďalší. To všetko spolu vytvorilo osobitý štýl, prejavujúci sa v jeho tvorbe. Najmä tej, ktorá nebola zviazaná normami, ukazovateľmi a neomylnosťou prefabrikátov.

Adriana Mlynčeková

 

 

Ján H. Blicha sa narodil v r. 1939 na východne Slovenska v obci Jasenov. Vyštudoval Strednú priemyselnú školu drevársku v Prešove a následne Stavebnú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej (dnešnej FA-STU BA), ktorú ukončil v r. 1966 s titulom Ing. arch. Tu spoznal Tatianu, s ktorou sa tiež v r. 1966 vzali a následne spoločne presťahovali do Trenčína. Od roku 1967 pôsobil na Útvare územného plánovania a architektúry MsNV. Situácia po roku 1968 viedla k zmenám v režime, postupne vyústila k obdobiu známej normalizácie, no zároveň ponúkala nové pracovné príležitosti. Neskôr v roku 1974 začal pracovať pre Stavoprojekt, ktorému vytvorili s ďalšími architektami novú pobočku v Trenčíne, kde pôsobil ako vedúci ateliéru až do roku 1989. Popri tom tiež hľadal priestor na realizáciu na pôde vtedajšieho Zväzu slovenských architektov (ZSA), či prostredníctvom Slovenského fondu výtvarných umelcov (SFVU). Približne dva roky po Nežnej revolúcii si s manželkou Tatianou založili vlastnú firmu ProArch, kde tiež spoločne tvorili aj s dcérou Adrianou až do Jánovej smrti v roku 1999.

 

 

Hlavnou myšlienkou miestnosti je poznávanie architektúry prostredníctvom hry. Kocky, ktoré sa tu nachádzajú sú inšpirované princípmi Jánovej tvorby a jeho snahou narušenia strohého hranatého tvaroslovia. V tomto prípade je narušený tvar kocky jednoduchými kruhovými výrezmi, ktoré na seba môžu vzájomne nadväzovať. Materiálovo odkazujú na betón, ten najpoužívanejší a základný materiál doby. V tomto prípade je zamenený za molitan, pričom ale vizuálne stále pripomína betónové tvárnice. Kompozícia symbolizuje výstavbu prefabrikovaných častí panelákov, ktoré je možné, ba priam žiadúce presúvať, čím vzniká možnosť interagovať vzájomne s prostredím galérie a jej komponentami, kockami. Tak, ako v detstve sme sa často hrávali s rôznymi stavebnicami, kockami, legom a mnohými inými sa v tomto prípade môžeme ocitnúť priamo v jej vnútri, zažívať ju.

 

 

V tejto miestnosti sa nachádzajú kompletné kópie spolu štyroch časopisov. Dajú sa tu vidieť všetky tri čísla časopisu ÚÚPA (tvorené pod hlavičkou Útvaru územného plánovania a architektúry), ktoré Ján redakčne kompletizoval a tiež graficky upravoval, a to konkrétne z rokov 1970 (ÚÚPA 70), 1971 (ÚÚPA 71) a 1972 (OÚPA 72). V kontraste k nemu je tu francúzsky časopis L’Architecture d’Aujourd’hui  z roku 1969 venovaný architektovi Louis I. Kahnovi, ktorý pochádza z Jánovho vlastného archívu. Z časopisov sú zväčšené vybrané úryvky, pričom jeden z nich pochádza z ÚÚPA z roku 1971 a zámerne zvýrazňuje ťažkopádnosť, silnú politickú dogmu a nezmyselnosť doby v ktorej vznikol. Ten druhý je voľný, ba až poetický autorský text Louisa I. Kahna o architekonickej tvorbe, ktorý bol publikovaný v spomínanom francúzskom časopise.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *